JOYTÓPIA
Stretnutie
Minule som
mal taký sen... alebo to nebol sen?
Bol som sám
na prechádzke v lese a kochal som sa na prírodou. Zrazu som zbadal, že
niekto popri mne zľahka kráča. Bol to asi dva metre vysoký muž tmavej pokožky
a atletickej postavy. Oblečené mal niečo ako joggingovú
súpravu zlatej farby. Hoci vyzeral ako človek, zdalo sa, že nie je z tohto
sveta. Z tváre mu vyžarovala taká radosť, povedal by som až veselosť, akú
na Zemi vidíme len zriedkakedy. Keď som sa naňho pozrel, musel som sa smiať. Bol to srdečný, veselý smiech - čistá
radosť z pohľadu na tohto priateľského spoločníka.
„Prepáčte,
prosím vás, nechcel som sa vám posmievať,“ vysvetľoval som mu, keď som zasa
prišiel k sebe. „Som len prekvapený, že ste sa tu tak z ničoho nič
zjavili.“
„To sa stáva mnohým na tejto planéte,“ odpovedal priateľsky. „Väčšina obyvateľov Zeme reaguje tak ako vy, len poniektorí sa zľaknú
a zutekajú alebo sú agresívni.“
„Takže nie
ste odtiaľto?“ spýtal som sa neisto.
„Pochádzam z Joytópie, to je štát na
planéte Freegaia na okraji galaxie. Dostal som sa sem
skokom cez časopriestorové kontínuum. Volám sa Goodfriend,
Very Goodfriend.“
„Ako ste sa
tak rýchlo naučili náš jazyk?“
„Rozprávame sa telepaticky. Posielame si
myšlienky a náš mozog ich prekladá do našich jazykov. Funguje to rovnako
aj s obrázkami, tónmi, vôňami a pocitmi. Vidíte....“
Nevidel som
nič. Zmizol. Začudovaný a hlboko dojatý som išiel ďalej. Marilo sa mi to
práve? Nemal by som ísť k lekárovi?
Najlepšie bude, ak o tom nikomu nepoviem a rýchlo na to zabudnem.
„Niečo som vám priniesol. Malý darček.“ Počul som Veryho
hlas.
„Kam ste tak
zrazu zmizli?“
„Skočil som domov, aby som vám niečo
priniesol.“
„Netrvá to
celé roky? Myslel som si, že pri najvyššej možnej rýchlosti...“
„My cestujeme v myšlienkach. Myšlienky
sú, ako je známe, voľné. Hranice času a priestoru existujú len vtedy, keď
si ich vopred vymyslíme. My sme si predtým tiež vymýšľali všelijaké hranice.
Naše ohraničené myslenie vyformovalo našu planétu asi tak, ako vy teraz formujete
vašu. Skús to sám“ –
medzitým prešiel na tykanie – „vidíš ma,
pretože si myslíš, že ma vidíš.“
Práve keď to
hovoril, prichádzal oproti nám cyklista. Zbežne pozdravil a prešiel cez Veryho.
„Teraz rozumieš?“
„Áno.“
„Niečo som ti priniesol - jednu myšlienku.“
„Akú
myšlienku?“
„Myšlienku, že všetko je možné, čo si
dokážeš predstaviť. Všetko, na čo myslíš, sa stane realitou! Všetko, čo si
želáš, sa splní, keď si to budeš vedieť predstaviť.“
„Želám si 20
miliónov korún!“
„Dobre.“
„Ako? Dobre?
Tak to má fungovať? To si neviem predstaviť!“
„No práve!“
Zahanbil som
sa.
„Iní si to vedeli predstaviť a teraz
sú milionári. Ale možno si vôbec neželáš byť milionárom? Čo si želáš zo
všetkého najviac?“
„Najradšej by
som bol, keby boli všetci ľudia bohatí, keby každý mohol robiť to, čo má
naozaj rád a neškodil pritom iným ľuďom alebo prírode.
„Tak teraz ti navrhnem jednu cestu. Na
našej planéte Freegaia sme tento cieľ už dosiahli.
Poď sa na to pozrieť a potom to môžeš rozšíriť na Zemi. To je náš darček
pre vás, ľudí.“
„Ako môžem
prejsť cez to časopriestorové oné....“
„Jednoducho si to predstav, ja ťa povediem.“
Bolo to
zvláštne. Zdalo sa mi, akoby som bol súčasne na dvoch miestach: zatiaľ čo sa
jedna moja časť prechádzala ďalej po lese, tá druhá letela spolu s Verym vesmírom.
Planéta Freegaia
Blížili sme sa k jednému slnečnému systému a
zanedlho sa vznášala pred nami: Freegaia, nádherná
modrá planéta, úplne podobná našej Zemi. Pomaly sme sa ponorili do atmosféry a
pristáli sme uprostred nádherného parku, podobného veľkej anglickej záhrade. Z
rastlín vychádzala neopísateľne krásna vôňa. Sem tam prešumelo nad našimi
hlavami takmer nečujne malé vozidlo. A hľa: uprostred rastlín stáli domy.
Nevyzerali ako naše domy. Boli tak pekne zakomponované do prírody, že zďaleka
vôbec nevyzerali ako domy. Všetci ľudia, ktorých sme stretávali, nás priateľsky
zdravili. Vyzerali byť šťastní. Človek a príroda žili v harmónii.
„Ako ste to
všetko dokázali? Môžeš mi povedať niečo o vašej technológii?“
„Technológia nebola nikdy problémom,“ povedal Very, „problém, ktorý sme museli riešiť, bol
v myslení obyvateľov a v hospodárstve. Nedostatkové myslenie, t.
j. myslenie, že na svete nie je dosť pre každého, viedlo našich predkov
k tomu, že si vymysleli hospodársky systém založený na konkurenčnom boji.
Teraz je naše spolužitie a samozrejme aj naše hospodárstvo poznačené
nadbytkom, bohatstvom a láskou k prírode a ku všetkému, čo
existuje.“
Very mi stručne porozprával dejiny ich planéty:
„V dávnych
časoch ovládli planétu lúpežní, mäsožraví Ramofli. K
moci sa dostali tak, že využívali svoju vojenskú prevahu na vraždenie
a okrádanie slabších ľudí. Aby sa nakoniec aj sami nepožrali, boli
napísané veľké knihy zákonov, v ktorých bola upravená každá maličkosť, pretože rozum a etika Ramoflov
nestačili na to, aby mohli medzi sebou pokojne nažívať. V knihách zákonov sa nachádzali aj také rozumné
pokyny, ako „Nezabiješ!“. Toto sa muselo Ramoflom
vyslovene povedať! Počas lúpežných výprav zákony stratili platnosť alebo
definovali protivníkov ako „divochov“, ktorých treba vykynožiť alebo obrátiť na
novú vieru. Po skončení lúpežných výprav zaviedli „humanistickí“ Ramofli rovnaký ramoflovský zákon
pre všetkých. Tak sa vytvorila stabilita a zabetónovali sa nové mocenské
pomery.
Hlavnou ilúziou
Ramoflov bolo nedostatkové myslenie. Predstava, že tu
nie je dosť pre všetkých. Ich obľúbenou činnosťou bol preto boj, resp.
konkurenčný boj. Museli existovať víťazi a porazení. Pretože zabíjanie
bolo zakázané a väčšina divochov bola už aj tak povraždená alebo obrátená
na novú vieru, presunuli ctižiadostiví Ramofli svoje
aktivity na iné oblasti: na hospodárstvo, šport a hru. Pri športe
a hre sa mohli relatívne bezpečne vyžívať vo svojom konkurenčnom boji.
V hospodárstve naproti tomu viedol ramoflizmus
k stále väčšej sociálnej nespravodlivosti. Priepasť medzi chudobnými
a bohatými sa stále zväčšovala.
Na planéte Freegaia žili odjakživa aj ľudia, ktorí pozorovali prírodu
a snažili sa dokonale poznať jej zákony. V dávnych časoch ich
upaľovali ako kacírov. Keď sa neskôr zistilo, že ich poznatky sa dajú vojensky
využiť, vyhlásili ich za vedcov. Prírodných bádateľov, ktorých objavy neboli
vojensky využiteľné, nazvali šarlatánmi a boli vystavení posmechu. Časom
bola spoločenská klíma liberálnejšia a stále viac štátov konvertovalo na
demokracie. Krátko pred Novým vekom sa pozorovania vedcov a šarlatánov
čoraz viac zhodovali. Nachádzali sa paralely medzi prírodnými vedami,
filozofiou a náboženstvami a začali sa prenášať na politiku
a hospodárske vedy.
Porovnávala
sa ekonómia s prírodou:
Príroda
produkuje poživeň sama zo seba a obdarúva ňou všetko živé tvorstvo. Keď je
príroda v poriadku, vládne nadbytok, t.j. je tu viacej potravy, ako je
potrebné. Potrava sa znehodnocuje a dá sa skladovať len určitý čas.
A nie je v nej nijaké úrokové hospodárstvo. Preto rastliny
a zvieratá ani nenapadne, aby hromadili viac, než potrebujú. Z toho
dôvodu nejestvujú „bohaté“ a „chudobné“ zvieratá alebo rastliny. A ešte
niečo: Či a ako tvrdo zvieratá pracujú pre svoju potravu, sa od druhu
k druhu veľmi odlišuje. Každé voľne žijúce zviera sa správa tak, ako
zodpovedá jeho druhu. Ak chcete, aby zviera v zajatí pracovalo, musíte ho
do práce stále poháňať. Nijaké zviera by nebojovalo za ,právo na prácu‘.“
Prirodzená ekonómia
„Potrava v prírode je ako peniaze.
V oných časoch štát nedaroval svojim občanom nijaké peniaze. Naopak, ešte
od nich žiadal dane. Nevládol nadbytok peňazí, ale bol ich taký nedostatok, že
sa štáty museli každý rok zadlžovať. Trápne sa striehlo na stabilitu peňazí,
aby si ešte aj po dlhom čase udržali tú istú hodnotu. Jestvovalo úrokové
hospodárstvo, t.j. tak pohľadávky ako aj dlhy sa stále zvyšovali. Občania
robili všetko pre to, aby si hromadili a uschovávali peniaze. Bohatí boli
stále bohatší a chudobní stále chudobnejší. A pokiaľ išlo
o prácu, väčšina občanov vykonávala podobné práce, tie však len málo
zodpovedali ich naturelu. Hoci tieto im bytostne cudzie práce nerobili radi,
tvrdo si predtým vybojovali právo na prácu. Napriek tomu právu boli veľké časti
obyvateľstva na celom svete nezamestnané. Na druhej strane vládol prebytok
ponúk tovarov a služieb.
Hospodárstvo sa teda správalo úplne opačne než
príroda. Museli sme len zmeniť polarizáciu
našich hospodárskych zvyklostí a uviesť ich do súladu
s prírodou. Toto poznanie bolo kľúčom k Novému veku!
Tak sme vyvinuli náš nový hospodársky model,
ktorý dodnes uplatňujeme na celej planéte
a ktorý prináša všetkým zúčastneným bohatstvo a šťastie, model
SLOBODNE DARUJÚCEHO ŠTÁTU. Joytópia má ako každý štát na našej planéte peňažnú
suverenitu. Každý štát vyrába vlastné peniaze a podarúva ich svojim
občanom. Najprv sa ale všetky štáty dohodli na generálnom odpustení všetkých
dlhov. Aby nikto nebol poškodený, poukázal štát veriteľom peniaze, ktoré im
patrili. Po tomto akte sa odstránilo úrokové hospodárstvo. Odvtedy máme nestálu
menu. Nemá zmysel hromadiť peniaze po dlhší čas, pretože rapídne strácajú
hodnotu.“
„Nestála mena? U nás sa tomu hovorí
inflácia!“
„Slovo inflácia pochádza zo slovníka starého hospodárskeho systému
a nevystihuje presný význam. My hovoríme o PRIRODZENEJ EKONÓMII, t.j.
o prirodzenom kolobehu vzniku a zániku.“
„Aká vysoká je „miera nestálosti“ na planéte Freegaia?“
„Na začiatku sme trochu experimentovali. Medzitým sa všetky štáty dohodli
na 100% za rok. To znamená, že po roku majú peniaze už len polovicu svojej
pôvodnej hodnoty.“
„To znamená, že keď tento rok stojí rožok
jednu korunu, tak o tri roky bude stáť 8 korún?“
„Rozlišujeme medzi ohodnotením a úhradou. Ohodnotenie vyplýva
z bodov a zostáva konštantné. Rožok s hodnotou 1bodu bude mať aj
o tri roky hodnotu jedného bodu.
Náš platobný prostriedok sa volá FREE, to znamená „voľná energetická
jednotka“ (FReie Energie-Einheit).
FREE vždy označujeme číslom roku. Napríklad „FREE 2004“. Hodnota platobného
prostriedku FREE sa štvrťročne mení: V 1. štvrťroku je 1 bod = 1FREE,
v 2. štvrťroku 1,25 FREE, v 3. štvrťroku 1,5 FREE a v 4.
štvrťroku 1,75 FREE. Začiatkom roku 2005 je 1 bod = 2 FREE 2004 resp. 1 FREE
2005. Na prechode rokov sa kontá vedú paralelne v starej aj v novej
mene, podobne ako to robia dnes európske štáty, keď prechádzajú z národnej
meny na euro. Faktory preratúvania kurzu si môže zapamätať aj dieťa. Sú
v súlade so štyrmi ročnými obdobiami a s hudbou.“
„S hudbou?“
„Áno, zodpovedajú prirodzenému radu horných tónov, na ktorom je
vybudované celé Univerzum. Je to základný tón, terc, kvinta a malá
septima.“
„Musíte potom každý rok tlačiť nové peniaze?“
„Áno, peniaze sa tlačia každý rok. Staré peniaze sa dajú v nasledujúcom
roku vymeniť v kurze dva ku jednej. To nie je problém.“
„Ako to funguje v každodennom živote?“
„Štát daruje každému občanovi – jedno aký je starý – mesačný základný
obnos 1000 bodov, ktorý pokrýva životné náklady. Matka s tromi deťmi teda
dostane obnos v hodnote 4000 bodov mesačne. Takto už nie sú rodiny, príp.
neúplné rodiny v nevýhode oproti slobodným.“
„Existujú ešte katalógy tovaru? Veď tie by
museli každý mesiac tlačiť nové!“
„V katalógoch sa vždy udáva bodová hodnota. Tá zostáva stabilná.“
„Takže si musím vždy vypočítať cenu?“
„No, to je celkom jednoduché: Ako som už povedal, máme po štvrť roku kurz
jeden a štvrť, po pol roku jeden a pol a po tri štvrte roku
jeden a tri štvrte.
Pre vás to možno znie nezvykle, ale nezabúdaj, čo všetko zasa odpadá:
dane, zdravotné a dôchodkové poistenie...“
„Ako to?“
„Keďže štát sám vyrába peniaze, nepotrebuje vymáhať dane. To znamená:
nijaké finančné úrady, nijaké účtovníctvo, nijaká čierna práca a oveľa
menej administratívy. Štát financuje sociálne služby, ako zdravotníctvo, opatrovníctvo,
dôchodky, pomoc v núdzi atď. Poistenia a sociálne odvody sa stali
zbytočnými.“
Ochrana životného prostredia a voľné darovanie
„Teda kto
ešte vôbec pracuje?“
„Je to ako v prírode: každý sa zaoberá
tým, čo zodpovedá jeho prirodzenej povahe. Kto rád pečie chlieb, pečie chlieb,
kto rád spieva alebo hudobne tvorí, zaoberá sa hudbou. Niektorí občania
vykonávajú viacero povolaní, pretože sa im páči byť všestrannými. Iní zasa
nejaký čas leňošia. Keďže peniaze sú nestále, chce ich každý rýchlo minúť a dopriať si za ne nejaký luxus. Hospodárstvo – najmä drobné
remeslá, služby a umenie – prekvitajú u nás tak ako nikdy predtým. Na druhej strane
každý pracuje len toľko, koľko sa mu páči, a preto nejestvuje nadprodukcia,
ktorá by nevhodne zaťažovala životné prostredie.“
„Ako
udržujete životné prostredie?“
„Štát financuje projekty na ochranu
životného prostredia. Priemyselné odvetvia dostávajú subvencie podľa toho, ako
šetria životné prostredie. Napreduje aj výskum alternatívnych energií.
Okrem toho sa odstránilo autorské právo.“
„Čo to má
spoločné s ochranou životného prostredia?“
„Nuž, všetky nové nápady a vynálezy
patria všetkým. Predstav si, premárnili sme 100 rokov tým, že sme motorové
vozidlá poháňali spaľovacími motormi. Po celej planéte sa šíril príšerný smrad.
V niektorých veľkomestách boli nainštalované kyslíkové automaty, kde si
ľudia mohli za peniaze načerpať čerstvý vzduch! Každý automobilový závod
zamestnával vtedy svoj vlastný výskumný a vývojový tím, ktorý udržiaval
svoje výsledky v tajnosti alebo si ich nechal patentovať. Nakoniec si už
nechávali patentovať skoro každú jednotlivú skrutku. Nečudo, že vývoj
nenapredoval. Potom, ako sa odstránilo autorské právo a každý svoje nápady
a vynálezy voľne daroval, sme vyvinuli za niekoľko mesiacov pohon na
nulovú energiu! Bolo to ako pri skladaní veľkej mozaiky: každý vynálezca
a vývojár položil svoj kameň na to správne miesto.“
„Často
používaš pojem „voľné alebo slobodné darovanie“. Čo tým presne myslíš?“
„Voľné darovanie je veľmi dôležitou
súčasťou nášho hospodárskeho systému. Zatiaľ čo predtým išlo o dosahovanie čo
najvyšších ziskov, pri voľnom darovaní záleží na tom, aby sme pri čo najmenších
nákladoch mali z toho všetci čo najväčší úžitok alebo pripravili sebe aj
iným čo najväčšiu radosť. Pritom sa nevyžaduje priama protislužba, pretože
úžitok a radosť sami osebe niekoľkonásobne dopadajú na toho, kto slobodne
obdarúva.
Dobrým príkladom je Slobodne darujúci štát:
stačí len zadať príkaz bankovým počítačom, aby
previedli peniaze na kontá občanov,
a už niet chudoby. Všeobecné bohatstvo občanov dopadá
automaticky späť na štát. Štát
a občania sú tak či tak jedno a to isté.
Iným príkladom je to, čo vy nazývate
susedskou pomocou: Jeden priateľ pomôže druhému s tým, čo najlepšie ovláda
a čo tento práve potrebuje. Alebo mám nejaký predmet, ktorý už
nepotrebujem, ale niekto iný ho potrebuje. Keď ho podarujem, získam voľné
miesto a ten druhý želaný predmet. Vzhľadom na to, že je prebytok peňazí,
stratili na dôležitosti. Všetci sme sa stali štedrejšími a máme radosť
z toho, keď môžeme niečo darovať!“
„Kto robí
u vás špinavú prácu?“
„Rýchly technologický vývoj spôsobil, že
špinavej práce veľmi ubudlo. Naše domy sú
vybavené kompostovými toaletami, ktoré sú absolútne
bez zápachu. Všetok baliaci materiál a väčšina úžitkových predmetov sa dá
kompostovať. Naše domy budujeme v stavebnicovom systéme, ktorý pozostáva
z prirodzených materiálov. Ťažké a málo obľúbené práce vykonávajú
stroje. Tie nepríjemné práce, ktoré zostanú navyše, sa buď rozdelia alebo sú
zodpovedajúco vysoko platené. Trochu špinavej práce a zarobíš si na krásnu
dovolenku. Už to nejeden tak urobil.“
Financovanie a investície
„Mimochodom financovanie – ako môžete financovať veľké obnosy, keď peniaze
stále strácajú hodnotu?“
„Pôžičky sa dávajú v bodoch. Hodnota bodu
zostáva stabilná a nezúročuje sa. Ale vzhľadom na to, že štáty už nie sú
zadĺžené a dane odpadli, potreba pôžičiek drasticky poklesla.“
„Jestvuje ešte niečo také ako peňažné investície?“
„Áno, jednako svoje peniaze môžeme požičať,
teda poskytnúť pôžičku súkromnej osobe, jednako sa možno finančne podieľať na
projektoch, niečo také ako sú u vás akcie. V oboch prípadoch sa zúčtováva podľa
bodov. Avšak aj potreba investícií poklesla. Veď o každého je stále postarané.
Nikto si teda nemusí zhŕňať peniaze, aby predišiel zlým časom. Strach z
nedostatku sa rozplynul. Všetci žijeme oveľa viacej TU a TERAZ. A tu a teraz
sme zabezpečení. Často sa stáva aj to, že časť peňazí, ktoré máme nazvyš, niekomu
darujeme.“
„Naozaj?“
„Áno, keď niekto plánuje nejaký projekt
a potrebuje ešte peniaze, napíše obežník svojim priateľom. Tí, ktorým sa
ten projekt páči, ho podporia a pošlú obežník svojim priateľom. Tak sa
stáva, že dostane bohatú podporu od ľudí, ktorých predtým ani nepoznal.
Hovoríme tomu aj financovanie Here and Now, t.j. financovanie tu a teraz.“
„A funguje to?“
„Závisí od človeka a od projektu. Ak
niekomu ide len o realizáciu svojho ega, sotva na to nájde financie. Vy
poznáte tento princíp ako dobročinnosť. Väčšinou dávate dary na tzv. dobrý
účel, napr. ľuďom v núdzi. U nás núdza nie je, ale sú viac alebo
menej dobré účely.“
„A to ste naozaj takí štedrí?“
„Niektorí viac, iní menej. Každý podľa
svojej vôle. Nezabúdaj, že máme peňazí tak či tak nazvyš. Keď si ich necháme,
strácajú hodnotu. A tým, že si navzájom pomáhame, získavame nových
priateľov. Keď niekedy niečo potrebujeme, pomôžu oni nám.
„To mi tak trochu pripomína „reťazové listy“ a princíp „nabaľovania
snehovej gule“. Neviem, či to je u nás dovolené. V každom prípade to
má zlú povesť.“
„Prečo to má zlú povesť?“
„Pretože malý okruh ľudí zbohatne na úkor mnohých ďalších.“
„Nie je to tak v celom vašom
hospodárstve?“
„Ale áno!“
„Princíp nabaľovania odhaľuje celý váš
hospodársky systém! My používame princíp
nabaľovania predovšetkým na šírenie
informácií. Je to najjednoduchšia a najrýchlejšia metóda, ako dostať
k ľuďom informácie. Keď každý podá tú informáciu priemerne štyrom ďalším
ľuďom, tak po takom 16. – 17. odovzdaní
je informované celé vaše ľudstvo. Už rozumieš, prečo je princíp nabaľovania
snehovej gule a reťazových listov taký vykričaný?“
„Myslím, že mi začína svitať!“
„Okrem toho má ešte jednu výhodu: Každý
odovzdá ďalej len tie informácie, o správnosti a dôležitosti ktorých
je presvedčený. Vaše masové médiá vám môžu rozprávať kadečo, o čom
rozhodlo pár „mienkotvorcov“.
„Ale môžu vznikať aj rôzne fámy. To je ako pri hre „Tichá pošta“, kde jeden
druhému niečo zašušká do ucha a na konci z toho vyjde niečo celkom iné.“
„To je pravda. Preto je dôležité uviesť
vždy aj prameň, teda od koho to mám. Tak sa môže každý priamo informovať
a potom sa rozhodnúť, či tú informáciu dá ďalej.“
„Ako to má fungovať?“
„Na vašej Zemi máte internet. Nie je to už
aj teraz tak, že každý, kto chce niečo oznámiť, má svoju stránku (homepage)? Teda každý si to môže prečítať u pôvodcu.“
„Tak čo je teda pri vašom financovaní TU a TERAZ iné ako pri našom
odsúdeniahodnom princípe reťazových listov?“
„Je to postoj k človeku
a k peniazom. U nás ide o voľné a slobodné darovanie.
Obdarúvame iných, aby sme im pomohli zrealizovať ich želania a projekty.
Keďže každý má nadbytok peňazí, ktoré naviac rýchlo strácajú hodnotu, nepadne
darovanie zaťažko. Ešte sa k tomu pridruží aj pocit šťastia, že si niekomu
pomohol. Nemáš radosť, keď môžeš iným pomôcť?“
„Určite, keď to robím úplne dobrovoľne, bez ohľadu na to, či to niekto odo
mňa očakáva alebo nie. Vtedy sa cítim dobre.“
„Tak je to pri slobodnom darovaní. Je
absolútne dobrovoľné a človeka to baví.“
„Rád by som ešte
niečo vedel o tom financovaní tu a teraz. Teoreticky by mohol spustiť
každý jedno alebo viacej takýchto financovaní tu a teraz. V sume by
sa potom museli vyrovnávať.“
„Účel financií musí byť pre iných prijateľný. Okrem toho
nie každý má v tom istom čase nejaký veľký projekt, na ktorý potrebuje
veľa peňazí. V Novej ére sa už
nepozeráme na peniaze ako na niečo statické, to znamená, že už sa nepýtame, kto
má koľko peňazí. Statické peniaze strácajú rýchlo svoju hodnotu. V Novej
ére vládne dynamický princíp. Teraz ide o to, aby sa čo najviac peňazí
hýbalo čo najrýchlejšie. Pohybom vzniká tvorba hodnôt (dom, auto alebo čokoľvek
iné). Okrem toho keď utratím peniaze, tak nie sú preč. Má ich len niekto iný,
ktorý ich zasa chce čo najrýchlejšie minúť. Tým sa zasa vytvoria hodnoty
a tak ďalej.
My sa na to celé aj tak pozeráme skôr ako na hru.“
„Ako na
hru??“
„Áno, peniaze už dávno nemajú taký význam ako u vás.
Keďže každý má dosť peňazí, nikoho nemožno peniazmi k niečomu nútiť.
Peniaze sú už jedine motivačným prostriedkom, nie mocenským. Všetko je hrou.
Práca je hra, obchod je hra. Komu sa nechce hrať, ten má o niečo menej
peňazí, ale ešte stále viac, ako potrebuje na živobytie.“
„Jestvuje teda ešte niečo také ako konkurenčný boj?“
„V zmysle hry áno. Určite sú niektoré „hry“
úspešnejšie ako iné. Ale: nikto nemôže naozaj prehrať.“
„Kontroluje štát tieto „hry“?“
„Keďže Slobodne
darujúci štát nepozná dane, nie je na to nijaký dôvod. A vôbec, na štát sa
už nepozerá ako na kontrolný orgán, ale
ako na súhrn všetkých občanov. Štát a občania sú jedno. A tak má štát
len jeden záujem: podporovať záujmy svojich občanov.“
Prechod
„Ešte mám
jednu dôležitú otázku: Ako sa vám podarilo uskutočniť prechod od starého
systému do Nového veku? Ako ste vytvorili JOYTÓPIU? Bol proti nej veľký
odpor? Zaobišiel sa prechod bez
násilia?“
„Spomínaš si, že krátko pred prechodom bola
vo väčšine štátov demokracia. A to bolo veľmi dobre. V demokracii
môžeš zmeniť všetko, keď máš potrebnú väčšinu. Pamätáš si ešte, ako sa na
tvojej planéte uskutočnili mierové zmeny dokonca aj v diktatúrach? Myslím
na Indiu alebo na opätovné zjednotenie Nemecka. V demokraciách je to ešte
oveľa ľahšie.
Začalo to tým, že niekoľko občanov na našej
planéte objavilo nové zákonitosti a sformulovalo ich do modelu štátu.
Tento model SLOBODNE DARUJÚCEHO ŠTÁTU nazvali JOYTÓPIA a šírili ho ďalej
podľa princípu nabaľovania snehovej gule: Napísali všetko na papier a dali
priateľom. Títo dali kópie svojim priateľom a tak ďalej. Iní zasa ten text
rozširovali cez internet. To išlo ešte rýchlejšie. Text bol preložený do
mnohých jazykov a rozoslaný do všetkých krajín. Asi po 16. odovzdaní bolo
informované všetko obyvateľstvo. Paralelne k tomu začali rôzne spolky,
spoločenstvá a kruhy priateľov skúšať prirodzenú ekonómiu v praxi. Vo
výmenných spolkoch*, ktoré mali vtedy istý druh náhradnej meny, začali simulovať
SLOBODNE DARUJÚCI štát. Iní zasa skúšali financovanie tu a teraz
a VOĽNÉ DAROVANIE v obchodnom a súkromnom živote. Výsledky sa
zhromažďovali a model sa stále viac zdokonaľoval. Keď bol perfektný,
uskutočnili sa na celom svete voľby. Výsledok bol úžasný: Veľká väčšina
planetárneho obyvateľstva sa rozhodla pre nový model prirodzenej ekonómie.“
„Bol aj
nejaký odpor?“
„Áno! Spočiatku malo veľa ľudí strach
o svoj majetok. Planetárne banky, ktoré mali svoj podiel na tom, že štáty
boli zadĺžené, sa pokúšali o sabotáže, kde len mohli. Ale po celom svete sa
šírila osveta, až ľudia celej planéty precitli, a tak došlo k obratu:
Za prirodzenú ekonómiu sa začali vyjadrovať dokonca aj členovia planetárnych
bánk. Tak sa počiatočný odpor rozplynul v mieri a spokojnosti.“
„Išlo po
úspešných voľbách potom už všetko hladko?“
„Samozrejme, že na začiatku boli ťažkosti.
Tie však nijako nesúviseli s problémami starého veku.“
„Milý Very, dobrý priateľ! Ďakujem ti z celého srdca za
tieto informácie! Mám ešte poslednú otázku, predtým než odídem: Kde presne leží
Freegaia?“
„Ešte pred chvíľou bola
na inej hviezde.
Teraz je hlboko
v tvojom srdci. Veľa šťastia!“
* Tauschring = v Nemecku okruh známych
i neznámych ľudí, ktorí si vymieňajú rôzne práce a služby
Autor: Bernd Hückstädt
Preklad: Vlasta Dobrovodská
